Denník Claudii Samersovej....
Višli sme von a išli rovno na lúku. "Už sa oteplilo" nadhodila som tému. "No.Prestal aj fúkať vietor." povedal s tými krásnymi očami."Vlastne kde ideme? " spýtal sa. "To bude prekvapenie" povedala som záhadným úsmevom. Viedla som ho ku môjmu obľubenému miestu. Rada sa tam vraciam, dokonca sa tam učím ak je teplo. "Tak potom sa budem tváriť, že prekvapeia mám rád" povedal. "A nemáš?" spýtala som sa. " Tak pokiaľ sú príjemné." povedal a znova vyčaril ten čarovný úsmev. "Tak toho sa obávať nemusíš." povedala som s tajomným hlasom "už sme skoro tu.".Išli sme asi také tri metre a zabočili do prava. Tam sa rozprestierala studnička a vedľa nej lavička poobtáčaná krovím."Vau.Tak toto je naozaj krása. Cítim sa ako v rozprávke." povedal. "Veď aj si" povedala som veriac tomu. "Súhlasim. Mám tu aj svedka. Krásnu vílu."povedal stále vysmiatý. "Tak to nepreháňaj" povedala som zamračene. "A ešte k tomu aj skromnú" povedal štekliac mňa. "Prestaň, princ zázračný." povedla som . "No vidiš. Ešte sa ani poriadne nepoznáme a už máme okuzlujúce prezývky" povedal so smiechom."Tak to hej. Nechceš si sadnúť?" spýtala som sa."Jasné ak mi pomôžeš" nebola to odpoveď ani otázka. Potlačila som ho k lavičke a pomohla som mu stať z vozíka. "Claudi. Tak sa voláš. Nie?" spýtal sa. "Áno .Lukas" povedala som usmievajúc sa. Od malička sa chlapci odo mňa vzdialovali a teraz sa stal asi zázrak. Konečne som si našla kamaráta."Zajtra ak budem môcť ťa zoznámim s mojou najlepšiou kamarátkou Juli." povedala som očakavajúc odpoveď.....