Denník Claudii Samersovej...
Pokračovanie 1.kapitoly....
Zatvorila som bránku a išla som dobpredu. Už som stala pred dverami a zazvonila som. Otvorila tá teta, ktorej som sa ráno zdravila.Už som mala pripravenú reč tak som spustila : "Dobrý deň. Som vnučka Claudia Samersová vašej novej susedy a prišla som vás privítať. Toto posiela babka"a vložila som koláč do jej prázdnych rúk. "Ahoj, ďakujem." povedala s úsmevom "poď ďalej".Vošla som do obrovského domu. Vyzula som sa v predsieni. A po nej nasledovala chodba. Priviedla ma do velikánskej sály pravdepodobne do obývačky. "Sadni si. Závolam syna. Aspoň si nájde kamarátku" povedala s takým milým úsmevom, že som sa musela usmiať aj ja. Tak som tam sedela a rozmýšľala zrazu som začula "Ahoj. Volám sa Lukas." . Otočila som sa za hlasom sedel tam chalan na vozíčku. Mohol mať 15-16 rokov. Mal špinavé blond vlasy, modré oči a úsmev mal určite po mame. "Ahoj. Volám sa Claudia" povedala som s úsmevom a podala ruku. "Pôjdeme sa prejsť?" spýtal sa ma zos zvláštnou iskrou v očiach. "Keď ti nevadí, že je zima tak môžme. Ja mám rada prechádzky v prírode" povedala som súhlasne. "Tak to sme dvaja. Prídeš mi prosím pomôcť obliecť?" spýtal sa krotko. "Jasné" povedala som s radosťou, že môžem pomôcť. "Hoci mám už pätnásť. Obliekať sa sám neviem" povedal smutne. "Ak sa ťa môžem spýtať prečo si na vozíčku?" spýtala som sa mierne.Išli sme svetlou chodbou. "Vieš išli sme s rodičmi na dovolenku a havarovali sme. Až doteraz si vinu privlastňuju na seba" povedal z trasúcim sa hlasom. Zastal "do teraz som nemal odvahu nikomu povedať. Teraz rozmýšľam ako je to možné" povedal rozmýšľajúc. "Mne ľudia hovoria, že som dôveryhodná bytosť. To je asi tým" povedala som a pozrela mu do očí. "Je to možné " povedal a pohol sa. Zastali sme pred dverami. "Prosím otvor dvere" a ukázal na hnedé dvere pred nami. Pomaly som otvorila a vošli sme do miestnosti farba bola slabo sivo-modrá. "Máš to tu pekné" povedala som očarene. "Ďakujem" povedal. Z postele zobral mikinu a vetrovku. Pomohla som mu ich obliecť. Potom sme sa vrátili do predsiene tam som mu pomohla obuť aj ja som sa obula. "Idem von aj s Claudiou" zakričal. "Dobre len dlho nebuď" zakričala naspäť mama. Višli sme von a išli sme rovno na neďalekú lúku.....